Rozbor balady Žltá ľalia

Hej, Evička, anjel biely,

nedal bych ťa za svet celý!

„Ja, Adamko, bez teba

nechcem ani do neba!“

Tu dva prsty hore vzali,

na zem, nebo prisahali:

„My budeme večne svoji,

nás ani smrť nerozdvojí!“

Vejú vetry, povievajú,

dni za dňami uchádzajú;

a Adamček sám s Evičkou,

ako holub s holubičkou.

Raz Adamček sadne k stolu,

skloní bielu hlávku svoju:

Ach, Evička, má perlička,

choď na čistec do lesíčka!

Kým Evička s čistcom beží,

už Adamček mŕtvy leží.

               ***

O polnoci prah zapuká:
Kto to? „Ženo, pusť ma dnuká!“
Kto to? Bože! či to on?!
„On, tvoj Adam ide von,
ide, ide spod prahu:
čis’ držala prísahu?!“
Jaj, kohútky, spievajte,
zamoriť ma nedajte!

              ***

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
sotva prejdú tri či štyri,
už k chalúpke chodník šíry.
A v chalúpke pán už známy
v čiernom fračku — (s kopýtkami).



          ***

Stojí, stojí mohyla,

na mohyle zlá chvíľa;

na mohyle tŕnie, chrastie

a v tom tŕní, chrastí rastie,

rastie, kvety rozvíja

Evka, žltá ľalija.

A spolnoci jej zať mladý
prichodí k nej na vohľady;
vyjde hore na mohylu,
tak on teší svoju milú:

ohnivý dážď na ňu leje

a s rihotom tŕnie seje.

A ľalija ťažko vzdychá:

Hlávku moju tŕnie pichá

a nožičky oheň páli —

pomôžte mi v mojom žiali.

Úlohy:

1. Definujte pojem balada.

2. Pokúste sa povedať, kto bol nový Evičkin milý.

3. Ako skončila Eva?
4. Ako nazývame jav, keď sa dej stupňuje?
5. Aká nálada pôsobí z textu?
6. Nájdite v básni umelecké prostriedky.